Severnejšie sa už nedá. Poľskí kamionisti na trase do Alty – nórskeho mestečka ležiaceho za polárnym kruhom.

Alta v Nórsku je pre nás koniec sveta. Niečo na tom bude, pretože ten sa nachádza presne o 235 km ďalej – v Nordkapp. Odtiaľ vidno už iba bezbrehé arktické more.

Alta Kommune robí všetko preto, aby vzbudila záujem turistov a presvedčila ich, že aj tu sa dá ležať na pláži. Pre túto časť kontinentu je teplý Golfský prúd doslova spasením. Vďaka nemu podnebie v Alte je miernejšie než vo vnútrozemí. Aj teplota vody v Altafjorde je často podobná tej pri Baltskom mori. V meste sú prístav, letisko, ale tiež kino, múzeum a knižnica... Dokonca aj vysoká škola Finnmark a najsevernejší ľadový hotel. Cez mestečko prechádza medzinárodná cesta E6 vedúca z Trelleborgu do Kirkenes pri hranici s Ruskom a spojenie s Oslom je rovnako pohodlné ako s Moskvou. „Môžete sa pritúliť,“ takto mestečko hodnotí Sławomir Walder, šofér kamióna. Za sebou má 36 rokov za volantom kamióna a deväť zím za polárnym kruhom. „Tam sa nikto nepýta, koľko rokov jazdíš,“ hovorí. „Počíta sa, koľko rokov si strávil na severe a či doručil dovar bez strát.“ Sławek práve odišiel s ďalším nákladom do Alty. Taká dodávka znamená aspoň tri dni na ceste. Dobre, že s ním idú dvaja kolegovia z LKW Transport: Marek Buja a Zygmunt Rompa, ktorí tiež poznajú túto cestu. V trojici je ľahšie prechádzať cez pustú škandinávsku krajinu. A náklad je obrovský: tri návesy stavebných materiálov z Balex Metal. Nóri majú stáročné skúsenosti s arktickým stavebníctvom, ale pre svoju novú investíciu si vybrali sendvičové dosky z Poľska.

Ideme

„Bože, sprevádzaj!“ dodáva Sławek a štartuje. To isté robia aj jeho kolegovia. Trasa je precízne naplánovaná, pretože Nóri presne dodržiavajú všetky termíny. Na konkrétny deň objednávajú vykládku, prenajímajú žeriav a čakajú na doručenie. Presnosť je pre nich základ. Čas je podstatný, preto sa vodiči vyhýbajú nórskym horským cestičkám. Na jednej strane sú veľmi malebné, ale aj počas leta sa na nich nedá jazdiť veľmi rýchlo. Preto pôjdeme cez Švédsko a Fínsko. Vodiči majú mapu v pamäti. Poradili by si aj bez navigácie. Ako naučenú básničku citujú ďalšie orientačné body: Trajekt do Švédska. Z prístavu Nynäshamn cestou 73 do Štokholmu. Potom výjazd na „štvorku“ a ďalej pozdĺž Botnického zálivu do Luley. Tam výjazd na cestu č. 10, za Överkalix ”395” na Pajalu, kde prekročia polárny kruh. Ďalej čaká Fínsko s jeho krásnymi horami a na záver... Nórsko. „Je to rýchla trasa. Dá sa prejsť dokonca až 800 km medzi prestávkami,“ komentuje Zygmunt. Civilizácia. Švédi, Fíni, Nóri tu majú všetko. Na čerpacích staniciach sú sauny, môžete sa tam okúpať. Ich cesty sú dobré a pohodlné, havárie sú zriedkavé. Všetko by bolo ideálne, keby nie tie vzdialenosti... Od jednej okružnej križovatky po druhú je často 150 a dokonca aj 300 km. Spí sa 6 až 8 hodín a pokračuje sa v ceste. Cez leto stále svieti slnko. Avšak v zime je po celý čas tma. Cesty sú tiež pokryté ľadom, alebo sú po snežných búrkach zatvorené. Treba mať veľmi veľa pokory a po celý čas si dávať pozor.

Sever neodpúšťa chyby

Videli ste v horách palice označujúce cestu? Sú veľmi užitočné, predovšetkým v zime. V Nórsku majú často až 4 m a sú zapichnuté pozdĺž cesty. Navrchu majú upevnené reflexné značky ako mačacie oči. Ide sa pozdĺž tých palíc a pod kolesami škrípu ubitý sneh a ľad. „Na našej trase majú palice necelé 2 m, takže to nie je najhoršie. Také podnebie. Ale v centrálnom Nórsku, v horách, zima poľavuje až v máji. Už teraz môžeme očakávať sneh,“ vysvetľuje Marek. To je tiež jeden z dôvodov, prečo konvoj z Bolszewa prechádza cez nížinné terény Švédska a Fínska. Niektorým sa zdá, že zážitky ako v televíznych seriáloch o vodičoch kamiónov z Aljašky sa dejú iba tam. Vyberte sa do severného Nórska. Tam kamionisti bojujú s podobnými prekážkami osudu. Silné dažde, nízke teploty, teplomer klesá pod -40 stupňov Celzia a za čelným sklom nevidno absolútne nič. „Zažil som mráz -42 stupňov,“ spomína Sławek. „Pri mínus 36 som dával dole reťaze. Nebolo mi chladno, ale keď som počul zavýjanie vlkov, zimomriavky som mal po celom tele. V takých situáciách sa môžete spoliehať iba na seba. Sever neodpúšťa chyby. Ak sa nepripravíte dobre, prehráte. Pomôcť vám môže iba niekto taký, ako ste vy. Tam sa počíta dobré meno. Ak vy pomôžete, iní pomôžu vám,“ vysvetľuje. A situácie bývajú rôzne. Aj skúsený vodič sa môže dostať do problémov. „Idete, nič neočakávate a tu náhle auto spomaľuje a začínate cúvať. Ľad,“ spomína jeden zo zážitkov. „Už som držal kľučku a čakal, kedy budem musieť vyskočiť z kabíny. Ale našťastie som sa dostal z problémov.“

Žiara a soby

Či by kvôli takým príbehom vodiči vymenili sever za horúce Taliansko, Portugalsko či Španielsko? V živote! Horúčava, hustá premávka. Na severe Škandinávie sa vodiči na trase ešte stále podľa starých zvykov zdravia. Pretože tam jazdí iba určitá kasta. Fanatici. Dobrodruhovia. „Preto na sever nejazdia zelenáči,“,komentuje Jędrzej Gruba, majiteľ LKW Transport. „Dokonca aj v lete do Nórska idú iba vodiči, ktorí majú za sebou niekoľko zimných sezón za polárnym kruhom. Musia to byť skúsení ľudia. Iba takých tam posielame.“ „Niekto sa ma opýtal, ako dlho budem jazdiť na sever a ja som odpovedal: Až kým neuvidím polárnu žiaru v plnej kráse,“ hovorí Sławek. „Čakal som štyri roky, štyri dlhé zimy, aby som mohol uvidieť to predstavenie. Očarujúce. A teraz hovorím: to ešte nebola taká žiara, akú som si vysníval, so všetkými farbami. Táto bola iba zelená. Chcem uvidieť najúžasnejšiu. A tak ma čaká desiata zima na severe. Nevzdávam to. Pretože Nórsko ma láka. Je to rozvinutá krajina, vysoké štandardy, a vedľa... nepoškvrnená príroda.“ „Soby sú na dennom poriadku. Medveďa som tiež už videl. Objedal sa čučoriedkami pri ceste. Veľryby chrliace vodu vidno z kabíny ako na dlani,“ vymenováva Marek.

Pozor na pokuty a... komáre.

Ale sú tiež aj mínusy. Pokuty sú pohroma. Strašne vysoké. Ceny... nepredstaviteľné. „Po ceste ešte môžete navštíviť švédske pohostinstvo, ale v Nórsku je lepšie mať vlastnú stravu. Inak zbankrotujete. Ak to má niekto rád, môže si uloviť ryby,“ odporúča Sławek. „Ja sám to tak robím. S požičanou udicou som ulovil poldruhametrovú tresku. Ale najčastejšie sú to plechovky a poháre.“ Druhé mínus sú komáre. „Zjedia človeka zaživa,“ smeje sa Sławek a ukazuje záclonu, ktorú už roky vozí so sebou v kabíne. Nahrádza moskytiéru. „Mám rád čerstvý vzduch, preto v noci otváram okná. Okno zakrývam záclonou, aby sa ten nepríjemný hmyz nedostal do vnútra. Tak isto aj na strešné okno. Tie beštie sú nenažrané ako asi nikde inde na svete. Strácajú sa až v nadmorskej oblasti.“

Je krásne

Posledné kilometre k zátoke. Namiesto lesov sa objavujú pasienky a namiesto sobov kravy. Ešte niekoľko kilometrov a sme na konci cesty. Ale to nie je koniec práce. Treba ešte vyložiť tovar a vrátiť sa späť. Na výlety nie je čas. Ibaže si tachograf pýta prestávku. Vtedy môžete uvidieť kus sveta. A Škandinávia je krásna. Čistá, dychvyrážajúca príroda. „V Hammerfeste stojí socha polárneho medveďa. Dlhý dva a pol metra a keď sa postavil na zadné, bol ako kamión,“ spomína svoj predchádzajúci oddych Sławek. V Alte je tiež múzeum, v ktorom sú predstavené skalné maľby pravekých ľudí. Sú staršie ako pyramídy, majú viac ako 6 200 rokov. Keď sme tu, snažíme sa navštíviť miestneho farára, pátra Wojciecha Egierta. Vždy mám pre neho poľské sušienky, ktoré má rád. Nakoniec sa treba vyspať, pretože do Poľska vedie dlhá cesta. Predtým ešte nakládka tovaru na spiatočnú cestu. Domov sa ide vždy rýchlejšie. Prichádza chvíľa, keď človek vyberá kotúč z tachografu. „Je to dobrý moment, ale najlepší je vtedy, keď stojím pred svojím domom a otáčam kľučku,“ hovorí Marek. Ale ak sa ich, arktických kamionistov, opýtate, či chcú zmeniť túto prácu, hovoria: Nikdy. Pre tie výhľady, prírodu... oplatí sa.